Kaštieľ v Ladcoch bol podľa doterajšieho stavu výskumu postavený v 40. rokoch 18. storočia, zrejme na starších základoch. Kaštieľ nechal postaviť príslušník významnej rodiny, ktorá v administratíve Trenčianskej župy zastávala viaceré významné posty, Imrich Motešický. Práve s rodinou Motešických, ktorá kaštieľ takmer 150 rokov vlastnila, je spojené aj tradované pomenovanie kaštieľa ako kaštieľ Motešických.
Koncom 19. storočia patril kaštieľ viedenskému bankárovi a podnikateľovi, zakladateľovi cementárne v Ladcoch Adolfovi Schenkovi (1838 - 1895), ktorý ho vlastne vyženil. Jeho manželkou bola totiž Jeannette (1850 - 1917), dcéra baróna Leopolda Poppera (1821 - 1886), jedného z najbohatších občanov (nielen) Trenčianskej župy, ktorý kaštieľ kúpil od potomkov Karola Motešického za 500.000 zlatých a dal ho svojej dcére ako veno. Za svoje finančné služby, ale aj s ohľadom na vlastníctvo veľkého majetku získal Schenk od cisára Františka Jozefa I. barónsky titul „z Ladiec (von Lédecz)“.
V medzivojnovom období sa kaštieľ stal vlastníctvom Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta (dnes: Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, skrátene: vincentky). Rádové sestry ho užívali až do začiatku smutných 50. rokov 20. storočia. Vincentky kaštieľ využívali ako „ústredný dom“, preto ho sčasti prebudovali a upravili pre svoje potreby. Časť kaštieľa slúžila ako ošetrovňa chorých, miesto odpočinku starších sestier i pre účely výchovy noviciek - „dorastu rehoľného pre budúcu ich činnosť ako rehoľných ošetrovateliek a sociálnych pracovníčiek“. Vďaka dispozičnej schéme z roku 1946 máme vedomosť nielen o využívaní jednotlivých miestností existujúceho kaštieľa, ale aj o funkciách dnes zaniknutých objektov, najmä južného krídla.
V roku 1951 bol kaštieľ znárodnený. Neskôr slúžil v rozpore so svojimi pamiatkovými hodnotami ako internát učňov z Vorošilových závodov (neskôr Závody ťažkého strojárenstva) v Dubnici nad Váhom, následne (do roku 1963) ako kasárne pre vojenský útvar, strážiaci zbrojovky v Dubnici nad Váhom. Z vojenských rúk sa kaštieľ dostal v roku 1966, kedy prešiel pod správu Krajského národného výboru Banská Bystrica, ktorý tu zriadil špeciálnu školu - Osobitnú učňovskú školu internátnu. Pre školské účely slúžil kaštieľ, s postupne slabnúcou intenzitou až do roku 2007, kedy opätovne prešiel do vlastníctva rádu milosrdných sestier sv. Vincenta. V poslednom období je kaštieľ v súkromných rukách, jeho súčasným vlastníkom je spoločnosť Silvia Da Col Heisar s.r.o.
Najstaršou časťou kaštieľa je jeho severné krídlo, ktoré bolo pôvodne prízemné. Ku kaštieľu bolo neskôr pristavané východné krídlo i západná prístavba k severnému krídlu. Pravdepodobne v rovnakom období, okolo roku 1760, bola vybudovaná kaplnka. Tretia stavebná etapa sa spája s aktivitami Adolfa Schenka z Ladiec (von Ledécz), ktorý na konci 19. storočia predstaval pred hlavný, na sever orientovaný rizalit portikus s terasou. Z tejto doby pochádzajú aj nárožné vežičky západnej časti kaštieľa, ktorá bola rozšírená na juh. Štvrtá etapa je reprezentovaná stavebnými úpravami rádom vincentiek, v rámci ktorých bola nielen nadstavaná baroková časť (1925) a pristavané poschodové krídlo (1928), ale aj dostavané prízemné stavby na južnej strane nádvoria. Posledná, piata stavebná etapa znamenala adaptáciu kaštieľa pre žiakov miestnej špeciálnej školy v 2. pol 20. storočia, v rámci ktorej bolo o.i. zobytnené podkrovie kaštieľa.
 |
 |
Vďaka podpore Ministerstva kultúry SR (www.culture.gov.sk) bol v rokoch 2017-2018 realizovaný architektonicko-historický výskum kaštieľa, autorom ktorého je Ing. arch. Alexander Németh, držiteľ osvedčení Ministerstva kultúry SR na vykonávanie pamiatkového výskumu v odboroch architektonicko-historický výskum a urbanisticko-historický výskum. Text sčasti vychádza z výsledkov výskumu, spracovaných vo vyššie uvedenej výskumnej dokumentácii, so súhlasom autora.
Pesti napló - 9. september 1902
